Rozhovor s pani riaditeľkou k 30. výročiu vzniku našej školy

Rozhodli sme sa urobiť rozhovor s našou pani riaditeľkou Mgr. Helenou Križanovou k 30. výročiu vzniku našej školy a ku vzniku nášho blogu.

V prvom rade chceme poďakovať pani riaditeľke za čas, ktorý si našla na nás, lebo vieme, že toho má teraz veľa. No a teraz už poďme na rozhovor.

Plánujete osláviť 30. výročie vzniku našej školy?

Áno, plánujeme. Plánujeme to v máji, keď bude sviatok mám, po druhej májovej nedeli. Spojíme to so sviatkom mamičiek, pretože svätá Mária Goretti veľmi milovala svoju mamu. A nám to tak úzko súvisí aj s Máriou Goretti, aj tridsiate výročie školy, aj naše mamy, lebo všetko je to o láske. A vo všetkom, ak my budeme vidieť lásku, tá škola bude super. Čiže plánujeme to a bude to veľké vyvrcholenie všetkého nášho snaženia sa v celom školskom roku.

Môžete naznačiť, na čo sa môžeme tešiť?

Áno, chystáme rôzne projekty, ktoré tu sú a ešte len budú, chystáme zlepšenie vonkajšieho areálu, ako druhého stupňa, tak aj prvého stupňa. Verím, že by ste sa potešili aj novému altánku pre druhý stupeň. Aj takému lepšiemu prostrediu, že by sa dalo v tom altánku aj v lete učiť. Takzvaná letná lesná škola. Viete prečo? Lebo altánok, keďže nemá ohraničenie, nie je klaustrofobický, ale umožňuje úžasnú realizáciu tých vašich všetkých snov, všetkých predstáv, takže všetky výchovy by sa tam mohli učiť, jazyk a keď tam dáme elektrinu, môže tam ísť aj interaktívna tabuľa. Čiže my sa môžeme ocitnúť v prírode v prírode. Takže toto chystáme, verím, že sa nám to podarí, ale ako sa hovorí vypovedaná myšlienka už sa deje, takže toto je moja túžba a, samozrejme vo vnútri školy ako ste si všimli, zlepšili sme chodbu a zlepšilo sa to úsilím dvoch žien M+M, sestra Marcela a pani Marína. Takže ich úsilím a ešte daru jednej pani doktorky, ktorá nám darovala 600€, ktoré sme použili práve a ešte peniaze, ktoré darovali aj z rôznych iných financií, či z financií školy, alebo z financií osobných. Takže toto zlepšujeme. A ešte viete čo? Vzťahy. Vzťahy sú veľmi dôležité. Na ne sa zabúda. A nielen vzťah učiteľ-žiak, alebo žiak-rodič, alebo rodič-učiteľ, ale všetky vzťahy. I sám so sebou. Vzťah k sebe. Málokto si uvedomuje, že nemá dobrý vzťah k sebe. Lebo keby ho mal, tak nerobí druhému zle. Keby seba mal rád, druhému nerobí zle. Aj ja mám seba rada. Chcem pekne vyzerať, chcem sa dobre cítiť, a to chcem dať Vám. Toto všetko chcem dať Vám. S veľkou láskou. Čiže najprv musím mať vzťah k sebe, na ten veľmi apelujem. Miluj druhého, ako seba samého (Mk 12, 31).

Ako vnímate sviatok sv. Márie Goretti a prečo ho slávime?

Keď som prišla do tejto školy po prvýkrát, na to, že sa len pozriem do školy, tak som sa pýtala, aký je tu duch školy?Aký je tu duch školy, lebo necítila som ducha školy. Viete, čo je to duch školy? To je to, čo nie je viditeľné, ale vy to vnímate. To je tá láska, dobro, alebo opačne. Zlo. A hovorím, aký je tu ten duch, v čom žijete? Najprv som sa ho nedozvedela. Až potom mi pani zástupkyňa povedala: Máme tu svätú Máriu Goretti. Naša škola je zasvätená svätej Márii Goretti. Tak som išla na to. A nemáme tu niečo o nej? Bola mi poslaná hymna, ktorú keď som si prvý krát zaspievala, s tou hymnou, viete, že ja som tiež huslistka, tak som si ju aj zahrala, tak som sa rozplakala. A povedala som si, jaj dievčatko, máš to tu ťažké. Ale spoznala som ducha školy, ducha lásky, ducha radosti a pozor!, ducha odpúšťania. Lebo viete, že svätá Mária Goretti dokázala odpustiť tú najhoršiu vec, ktorá sa mohla jej stať. Dokázala odpustiť vrahovi jeho skutok a tým zachrániť vraha tak, že on sám sa stal potom rehoľníkom a až do konca života odčiňoval ten skutok. Bolo mu odpustené. Najprv Máriou Goretti, potom matkou a nakoniec aj sebou samým. Aj sebou samým. Sám sebe odpustil. Lebo najťažšie je odpustenie, odpustenie sebe samému. Toto som ja prijala za svoje v tejto škole. A týmto sa riadim a týmto prosím aby sa riadili všetci, ktorí sú tu. Učitelia, žiaci, rodičia. Čiže láske a odpúšťaniu.

Čo očakávate/želáte našej škole do budúcnosti?

Keď som robila projekt, keď som išla sem na výberové konanie, lebo ja som bola najprv poverená a po pol roku sme mali výberové konanie, ktoré som teda vyhrala na päť rokov. A čo očakávam? Moja vízia je takáto. Absolútna spolupatričnosť učiteľov, rodičov a žiakov školy vo všetkom, čo robíme. Vo všetkom, čo robíme. A pozeráme na Pána, ako nám v tom pomáha. Ja veľakrát hovorím: Musíš robiť všetko preto a ver Bohu, ale nepredbiehaj ho!, nech ti môže pomôcť. Čiže aj tie modlitby pred učením, to nie je len tak. Ja som tú modlitbu dostala ako zázrak do rúk. Úplne ako zázrak. Poznala som chlapca, asi vo vašom veku, vy ste siedmaci, ôsmaci?

Odpoveď: ôsmaci.

Bol ôsmak, ktorý sa hrozne zle učil. Veľmi zle. A ten chlapec vôbec nebol z kresťanskej školy. Bol zo školy, kde som voľakedy bola riaditeľkou. A, sa mi dostala táto modlitba do rúk. Ja som mu tak povedala: Chodíš do kostola?

-Áno chodím.

Takže veríš v Boha?

-Áno, verím mu.

A veríš, že ti môže pomôcť?

-Neviem.

Nevedel. Ani vy ste veľakrát nevedeli, nie? Ja som povedala: Tak teraz mu poďme spolu uveriť. Začni sa toto modliť.

-Ale keď ja na to nemám hlavu.

A čítať vieš?

-Viem.

Tak to čítaj. Iba to čítaj. A začal si tú modlitbu čítať. On sa tak zlepšil, že v deviatej triede na polroku mal všetky známky o dva stupne lepšie a dostal sa na tú strednú školu, na ktorú chcel ísť. V ôsmej triede to bolo nemožné podľa učiteľov. Ale ja som mu verila. A on si začal veriť tiež. Máme pekné priateľstvo odvtedy. Je to priateľstvo Božie, hovorím, lebo nás vtedy spojila modlitba. A ešte mám veľa takýchto rôznych priateľstiev, kde nás spojil Pán a láska. Vzájomná láska. Čiže vízia našej školy do budúcna je tá, aby sme sa mali tak radi, ako to píšeme na našej školskej webstránke, “Žiadna práca mi nebude ťažkou, ozdobím ju vierou, ozdobím ju láskou”.

Pozadie: Dali sme to aj na blog…

Veľmi sa teším, že ste si to zobrali za svoje. Všetky moje učiteľské roky, čiže 42 rokov. A teším sa, že som taká. Teším sa, že mi dobrý Pán Boh dal túto radosť v srdci, ktorú mám, že mi dal detské srdce, lebo každý máme v sebe detské srdce. Buďme ako deti, nie? Ja nemám problém spraviť stojku. Keď povieš sprav, ja ju spravím. To je o tom. My musíme mať detské srdce. A o toto ja prosím. Aby všetci, ktorí sú tu mali srdce dieťaťa. Dieťa nie je poznačené zlobou, ani zlosťou, ani nenávisťou, ale láskou a dôverou. Každé dieťa chce dôverovať. A my sme tu tí, ktorý mu tú dôveru dáme. Dobre? Toto je môj cieľ a môj úmysel. A vtedy táto škola pôjde tak, že sa bude len pozerať sa. Wáááu! Toto je naša škola. Každý sem bude chcieť prísť. Hm? Všetky priestory budú malé. Dobre? Teším sa tým, teším sa, čo tu je, teším sa novým učebniam, teším sa novým zariadeniam, teším sa novým interaktívnym tabuliam, všetkému. To je technika. Ale dušu si vieme napraviť len sami. Respektíve, keď dovolíme Jemu. Najvyššiemu. Tak mu to dovoľme, dobre? To je všetko.

Tak, to je aj všetko od nás. Dúfame, že sa Vám tento rozhovor páčil, určite nezabudnite zanechať komentár, odkaz alebo sledovať našu školu na sociálnych sieťach YouTube a Instagram (linky v sekcii kontakt, alebo v bočnom paneli na každej stránke). Do bočného panela pribudla dnes možnosť odoberať náš newsletter, čiže ak bude nejaký nový článok, tak Vám na Vami zadanú e-mailovú adresu príde oznámenie o novinke.

Ďakujeme, že nás čítate!

Janko

Foto: Jakub